Adaptácie najväčších diel svetovej literatúry znamenali vždy len problémy. Obyčajný prepis notoricky známej knihy znalého diváka nepresvedčí. Zmena predlohy zase v autorovi vzbudzuje obavy, že sa stane obeťou honu na kacíra.

Stačí sa pozrieť na Sergeja Bondarčuka: jeho tetralógia Vojna a mier bola najdrahším filmom všetkých čias s najväčším komparzom všetkých čias, počítaným v desaťtisícoch mužov (sic), nedokázala však z 1300-stranového opusu poskladať scenár, čo by mal okrem kostry aj orgány a krvný obeh.

Keď k tomu prirátame niekedy umelecky bravúrny, inokedy zbytočne prepiaty vizuál, nie sme až tak ďaleko od stigmy bežnej hollywoodskej produkcie.

Autori novej Anny Kareniny pozlátili svoje dielo typicky predstieranou manierou. Našťastie, aj keď je každý kúsok filmu triviálne pekný a nasvietený ako výklad s cukrovinkami, nie je zároveň neznesiteľne hlúpy.

Podobnému hodnoteniu podlieha aj hlavný oživujúci prvok snímky: Anna Karenina nie je situovaná do staroruských lokalít, ako by sa čakalo, ale z veľkej časti do divadla.

Je však potrebné upozorniť, že divadlo je len ďalšou prázdnou manierou. Žiadny z hercov vo filme nevystupuje sám zase za seba, prípadne za osobu iného herca, ako sme to videli napríklad v českých Bratoch Karamazovovcoch.

Pokiaľ teda Anna Karenina vojde do zákulisia, stále je len Annou Kareninou, nie Keirou Knightley alebo kýmkoľvek iným.

Divadelný prvok je tak v konečnom dôsledku ozvláštňujúci jedine pre rekvizitára a rozpočet snímky (a pre diváka možno tiež). Do štruktúry rozprávania zo zásady neprináša viac než zopár obyčajných hračiek a metafor, aj to deravých: ak je život ruskej spoločnosti divadielkom, prečo je život na vidieku štylizovaný rovnako?

K dobru ale slúži, že snímka aspoň nepredstiera opak. A tiež, že divadlom spočiatku komplikuje orientáciu v deji i priestore – najprv prenáša ohnisko z miesta na miesto, potom točením kamery okolo vlastnej osi na chvíľu pripomenie Ruskú archu, nakrútenú na jeden jediný záber.

Je to nepopulárna teória v praxi: aj bežné publikum dokáže rozumieť (čoraz) náročnejším filmárskym postupom, hoci ich, pravda, občas potrebuje dostať požuté a naaranžované.

Poloprázdny alebo poloplný?

Pokus o adaptáciu takmer 900-stranovej knihy núti vyberať si, čo z predlohy orezať a čo nie. Dnes už asi nikoho nezaskočí, keď historické dielo rezignuje na náčrt širších historických súvislostí. Na milé prekvapenie to Anna Karenina robí iba spolovice. Dáva si záležať, aby vysvetlila, prečo je bezčasová ľúbostná zápletka zásadná práve dobovo, a v tomto smere sa nezníži k triviálnej karikatúre.

Na druhej strane – možno zo strachu, aby nenudila, možno z nedostatku priestoru – vypúšťa alebo zjednodušuje pre diváka menej záživné, no v knihe celkom zásadné pasáže mapujúce premeny niektorých postáv.

V knihe majstrovsky vykreslený manžel Alexej Karenin je vo filme o niekoľko rozmerov chudobnejší. A zaľúbený idealista Konštantín Levin si po novom premenou buď neprejde, alebo prejde priveľmi skratkovito. Spomedzi všetkých zásadných hrdinov dopadol práve Levin, chudák, najhoršie.

Postavy spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého sú do veľkej miery formované práve dobovými súvislosťami a odzrkadľujú myšlienkové prúdy cárskeho Ruska na konci devätnásteho storočia. Vo filme Joea Wrighta sa táto šírka pochopiteľne nájsť nedá.

Nasledovné však treba pochváliť: Nestáva sa často, aby bola snímka ľúbostného razenia nejednoznačná. A Anna Karenina nedáva ani vo verzii z roku 2012 žiadne jasné odpovede, len s nimi na diaľku koketuje.

Hoci pútače vábia divákov slovami o hľadaní skutočnej lásky, počas dvoch hodín sa nedozvieme zo kroniky Nadpozemskej pravdy nič. Na vzťah vášnivej lásky a zodpovednosti je vo filme nazerané z protichodných perspektív, medzi ktorými si skrátka nejde vybrať. A to slúži ku cti autorov.

I tak ale stojí za úvahu, či novodobá Anna Karenina nevďačí za všetko dobré práve literárnej predlohe. Skutočne ťažko sa hľadajú dôvody prečo áno: prečo uprednostniť knihu pred filmom, prečo ísť na film po prečítaní knihy.

No nenájde sa ani žiadne veľké prečo nie. Wrightova Karenina zásadne neuráža a nerobí si hanbu. V niečom si dokonca jemne trúfa.